Jún zvykne prežívať v trochu akčnej atmosfére. Je to predovšetkým vďaka účasti na sústredeniach. Z môjho uhla pohľadu sú zaujímavé jeho návraty. Dovlečie plný batoh špinavého prádla, reprákov a ktovie čo všetko vláči so sebou. Je toho vždy riadna halda, ktorú by som ja ani nezodvihla. Po príchode domov sa už nalaďuje na ďalšiu akciu.
Kedže má kopu záujmov, tak sa mu samozrejme sem-tam termíny zlievajú. Aj toto bol taký prípad. Sústredenie začínalo v Košiciach zrazom niekedy okolo obeda. Jedinou vhodnou možnosťou ako sa tam dostať načas bolo použiť ranné IC. Iný vlak neprichádzal do úvahy.
Lenže noc pred tým mali mať v Bratislave šifrovačku. To, ak som správne pochopila, v sebe zahŕňalo behanie celú noc kdesi po Malých Karpatoch a po Bratislave. K tomu primiešajme riešenie šifrovacích rébusov a určite veľkú srandu. Už len ako to zladiť?
Pre nášho syna žiaden problém: „Pôjdem najprv s ostatnými na Kolibu a niekedy nad ránom sa od nich odpojím a dobehnem na stanicu. Len ešte musím vymyslieť, čo urobím s vecami na sústredko.“
Keď si bol kupovať lístok, tak si skontroloval, ako funguje úschovňa batožín. No, nič moc! Otvárali ju päť minút po odchode vlaku. Tak nahodil psie oči: „Mamina, tatino, však mi doveziete ruksak na stanicu?“
Super, čo by človek neurobil pre svojho potomka? Veď čo to je, vstávať kdesi okolo pol piatej a so zalepenými očami sa v NEDEĽU ráno terigať najprv spiacim Šamorínom a potom aj pokojnou Bratislavou? Malina! Aby sa tatino necítil ukrivdený (prípadne nezaspal za volantom), mamina mu bude robiť spoločnosť.
V podstate v polospánku sme sa potichu vytratili z bytu. Všetko vyzeralo fajn. Časovo všetko pekne klapalo. Na stanicu sme mali doraziť tak 15-20 minút pred odchodom vlaku. Pohoda, klídek, tabáček.Práve sme boli na Šancovej, čiže už len jedna-dve väčšie križovatky a sme na stanici. Zrazu zvoní mobil. Miško.
„Ja som ešte na Kolibe. Nejako sme sa zatúlali. Nejde žiaden autobus ani trolejbus. Vyštartoval som peši. Neviem, či to stíham.“
Super, pešo je to tak hodina cesty, keby sme aj autom zašli poňho, tak za 15 minút sa to stihnúť jednoducho nedá. V prvom momente sme síce zabočili smerom na Kolibu, ale potom sme usúdili, že aj tak nemá zmysel naháňať ho kdesi po kopcoch. No čo už, IC v žiadnom prípade nechytí. Pôjdeme radšej na stanicu a počkáme ho. Potom, keď dôjde, tak sa poradíme, čo ďalej.
Najlepšie na tom bolo, že náš ulietanec ako veľký gavalier kúpil lístky aj ďalším dvom, ktorí sa k nemu mali pripojiť kdesi po ceste. Myšlienka to bola určite skvelá, veď spoločne im cesta ubehne veselšie. Lenže to platí len za predpokladu, že všetko funguje ako má.
Priatelia sa mu veľmi pekne poďakujú, ako starostlivo ich dopravu zabezpečil! Priznám sa, jeho mi v prvej chvíli ľúto nebolo. Tých dvoch ďalších, ktorých lístky boli bezpečne uložené v ruksaku, tých mi veru ľúto bolo. Bude ich musieť obvolať a uvidíme, čo sa ešte dá urobiť s lístkami, ktoré sú u nás.
Zrazu opäť zvoní mobil: „Kde ste? Ja som už na stanici.“
Kým sa ešte v pokluse snažil dobehnúť na stanicu, zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa v tých odľahlých končinách taxík. Tomu sa hovorí dar z nebies. Súkromne si myslím, že sa tam objavil kvôli lístkom pre kamošov. V každom prípade vlak stihol.
Odchádzal mierne roztrasený. Vravel, že to predýchaval ešte polovičku cesty.