V prípade dievčat je toho tuším viacej. Šaty sú problémom číslo jedna. Moja dcéra mala o veci veľmi jasnú predstavu. Vletíme do prvého obchodu. Vyberieme si prvé ako-tak prijateľné čosi, v čom nebude vyzerať ako vo vreci a potom už má s prípravami fajront. Stálo ma nemálo úsilia presvedčiť ju, že aspoň na stužkovú by si mala dať na oblečení záležať. Uf, uf, behať po handrových obchodoch – brrr!
Potom ešte prišiel na rad boj (zháňanie) o topánky a účes. Doplnky som rovno vzdala, aj nejaké ďalšie pokusy o vylepšenie dizajnu. No čo, veď je to mladučký čerstvo sa rozvíjajúci púčik. Nech je teda presne toto jej najväčšou prednosťou.
Nadišiel deň S. Na stužkovú sme išli skoro všetci, len náš najmladší bol predsa len ešte príliš malý. Nemohol sa jej zúčastniť. Sám, veľký hrdina, ma ubezpečoval, že to je v pohode. Veď pôjde domov autobusom (trasa Bratislava – Šamorín), že to zvládne ľavou zadnou. Medzi nami, najväčšiu radosť mu určite spôsoboval fakt, že bude mať k dispozícii bratov počítač. Normálne sa k nemu len ťažko prebojoval. Jeho brat, keď je doma, na ňom sedí ako žaba na prameni. Teraz mal mať celé poobedie mašinku len pre seba. No, kto by sa netešil?
Nadšený a roztatárený vytrielil na autobusovú zastávku tak, že sme ho ani nestihli skontrolovať. Ženská časť ešte dolaďovala posledné babské záležitosti, aby sme mohli rýchlo odviezť maturantku na miesto určenia aj s hromadou batožiny, ktorú potrebovala na vystúpenia. Ešteže bol medzi tým Miško pri telefóne, lebo volal náš najmladší.
Jarko ráčil vybehnúť na autobus tak rýchlo, že si nevzal kľúče. Až v Šamoríne pred dverami bytu s hrôzou zistil, že sa cez ne nedostane. Ešteže ho suseda prichýlila. Otázka bola už len - ktorá? Chlapci sa nám dohovárali ako hluchý so slepým. Toto bola prvá hádanka.
Po nej nasledovala hneď druhá: Čo teraz? Nechať ho u susedy (ktovie ktorej) niekedy do ranných hodín samozrejme neprichádzalo do úvahy. Neostávala iná možnosť, len utekať za ním, pohľadať ho a pustiť domov. Času už veľa neostávalo, ale nič iné sa urobiť nedalo.
„Neboj sa, ja už ho niekde nájdem. Prinajhoršom pobehám z bytu do bytu, či u nich nemáme nášho sklerotika. Budem sa ponáhľať naspäť,“ podujal sa manžel na otočku odviezť kľúče domov.
„Dobre, len choď, prosím ťa, opatrne, nech sa už nič mimoriadne nestane. Prinajhoršom prídeme na stužkovú kúsok neskôr.“ (Bol koniec novembra a zima už klopala na dvere, čo sa prejavilo aj na ceste.)
Náš najmladší sa mal u susedov ako malý princ. Aj palacinky dostal, aj ho všetci obskakovali, darebáka malého. Keď videli prichádzať manželovo auto, tak za ním vyštartovali k nášmu bytu. Zháňať ho teda nemusel.
Stužkovú sme stihli. Prišli sme síce mierne roztrasení a v pokluse, ale stihli sme všetko ešte pred zahájením. Dokonca sme ani neboli poslední …
Stužková je určite výnimočná udalosť s puncom slávnostnej atmosféry. Dcérina dopadla vskutku nádherne. Ešteže technika pokročila dopredu a nám ostala aj zdigitalizovaná podoba. Niekedy sa pritrafí, že nezabudnuteľnými sa stanú aj okamihy pred ňou. Nás napríklad na „prevádzkovú teplotu“ zahrial náš najmladší.
PS: Aj teraz, keď to píšem, nechal kľúče u mňa v kancelárii na stole. Dnes má šťastie - jeho sestra je doma. Len rozmýšľam – vyrastie z toho niekedy?
