Mala som príležitosť vidieť, kam doviedol ťažký život a vyrovnávanie sa s jeho nástrahami moju starú mamu. Aké krásne by bolo, keby som mohla napísať: Moja stará mama je ako Barunkina babička. Bohužiaľ nemôžem. Pritom viem, že mala ťažký život a všeličo v ňom preskákala. Poriadne ju oplieskal a ona sa pred ním bránila podľa mňa tým najmenej šťastným spôsobom. Stvrdla na kameň. Jediný človek, ktorému odovzdala všetku svoju lásku, bol jej syn. Zvláštne, že jeho deti už toto privilégium nemali. Možno preto, že to boli „len“ dievčatá, možno z iných dôvodov.
Počúvam moju starú mamu, ako sa sťažuje na svojich susedov, na ostatných príbuzných, a je mi jasné, že aj ja prídem rovnakým spôsobom na pretras, keď k nej dobehnú na návštevu. V podstate s tým nič nenarobím. Ale aj tak nie je veľmi príjemné zachytiť pohľady šarvancov od susedov a uvedomiť si, že ju vnímajú (a asi aj ostatní susedia vo vchode) ako jedovatú ježibabu, ktorá otravuje vzduch všetkým okolo.
Pozerám sa na svoju starú mamu a je mi smutno. Tak trochu za všetkými neprežitými zážitkami, ktoré nás dve mohli zblížiť (a to nemusím hovoriť len o sebe). Tak trochu z toho, ako ani na staré kolená nedokázala to svoje kamenné srdce obmäkčiť. Je strašne osamelá! Nikto jej nerozumie a ani sa už veľmi nesnaží porozumieť. Svojich najbližších od seba odohnala ešte kým bola plná sily a energie. Teraz chodí, pofňukáva a vlastne žobre o kúsok lásky, ktorý jej síce všetci formálne prezentujeme, ale skutočný, úprimný cit to veru nie je. Stratil sa kdesi v dávnej minulosti, keď vnúča (alebo iný blízky príbuzný) túžilo po pritúlení či pochopení, ale nikdy ho nezažilo, alebo keď sa chcelo podeliť o radosť zo svojich úspechov, či spolu žialiť nad neúspechmi.
Smutný osud … Moja stará mama je pre mňa vzorom. Je vzorom, ako si rodinné vzťahy budovať nechcem. Nie je to zvláštne, že akosi automaticky preberáme vzory správania od svojich predkov? Najkrajšie je, keď sú pozitívne. Bohužiaľ stáva sa, že môžu byť aj negatívne. Potom môžu byť impulzom urobiť to inak. Možno práve preto, že sami vieme, ako nám to pôvodné konanie ubližovalo, ako bolelo. A ešte niečo ma moja stará mama naučila. Silou-mocou bojovať s pocitom zatrpknutosti a sebaľútosti. Keď takému potvorstvu dovolíte, aby vo vás narástlo, stanete sa kandidátom na veľmi smutnú, osamelú starobu.
To ja si radšej vyberám kúštik humoru zamiešaný s trochou nadhľadu. Časom, keď už budem aj primerane stará (životom oplieskaná), tak možno aj trošilinku životnej múdrosti. Tú sa pokúsim po troškách a nenásilne ponúkať nastupujúcej generácii. Veď berte, alebo nechajte tak. Je to váš život a vaša slobodná voľba.
Pozerám sa na svoje deti a som rada, že oni si svoju starú mamu-babinu môžu užívať do sýtosti. Tento dedičný hriech sa mojej mame, dcére mojej starej mamy, podarilo zastaviť. Pritom aj ja už mám predstavu, ako sa chcem chovať k svojim vnúčatám ;)
