„Spomínaš, aký bol malilinký, krehulinký?“ nedokázala som sa ubrániť dojatiu. „A teraz aký polepetko nám z neho rastie. Aj tak som šťastná, že ho máme. Svojím prístupom rozžiaril celú našu rodinu. Kým starší súrodenci brali svoje povinnosti vždy tak vážne, on sa ku všetkému staval benevolentne. Doteraz nechápem, ako sa nám podarilo vychovať z neho viacmenej zodpovedného človiečika.“
„To je fakt. Na výhovorky je hotový majster. Ale každé z našich detí nás naučilo niečomu,“ pridal sa Števo k môjmu spomínaniu.
„Pamätáš na cvičenie so Zuzkou, ešte keď bola bábätko? Vieš, že tú knihu mám ešte schovanú? Uvidíme, či si ju vezme niektoré z našich detí. Alebo sa budú už len uškŕňať nad starými metódami výchovy …“
„Miško, aký bol silák, už keď bol malý. Svaloš!“ zasmial sa môj muž.
„Spomínam si, ako sa mi ešte v pôrodnici pretočil z bruška na chrbát. Ruky mal mocné už ako bábätko.“
„A ako sa zvykol zavesiť na zábradlie a nedalo sa s ním ani pohnúť.“
„Ach jaj, cesta do jedálne – to bola hotová vedecká výprava,“ preniesla som sa o hodných pár rôčkov dozadu, kým sme ešte s deťmi bývali na internáte. „Zuzka skúmala každého chrobáčika na ceste či chodníku. Miško sa okamžite začal vešať na čokoľvek, čo ho udržalo. Niekedy bola fakt fuška prejsť tú krátku cestičku. Z piatich minút sa stala hodinka – dve …“
Dalo by sa opísať množstvo drobných príhod, veselých, ale aj tých vážnejších, či smutnejších. Tie smutné sa najskôr spájali s okamihmi, keď deti ochoreli (prvé boľavé bruško, prvý zúbok, prvá vysoká horúčka, preplakaná celá noc, …).
Je pozoruhodné, čomu všetkému nás naše deti naučili. Bolo toho neúrekom a každé z nich nám umožnilo dozvedieť sa niečo nové aj o sebe.
Len na jedno si nespomínam s radosťou - na kočíkovanie. Neznášala som ho. Vnímala som ho ako hlúpe chodenie na prechádzky s malým bábom v kočíku. Neskutočne som sa pri tom nudila. Rovnaké to bolo, keď sme išli s deťmi do piesku. Jasné, že sme chodievali, ale ja som vždy musela prekonávať zábranu, čosi v sebe lámať.
Aj teraz, keď som rekapitulovala, tak som svoje spomínanie zakončila: „Všetko bolo fajn až na kočíkovanie!“
Manžel sa na mňa pozrel a zaskočil ma otázkou: „Je ti jasné prečo?“
Len som pokrútila hlavou.
„Kvôli tvojmu bratovi.“
Ohúrene som na neho pozerala. Vôbec ma to nenapadlo! Až teraz som pochopila, prečo som k tejto časti môjho materstva mala taký vyslovene antagonistický vzťah. Bola som o desať rokov staršia a musela som kočíkovať svojho mladšieho brata, alebo neskôr som s ním chodievala na detské ihrisko. Samozrejme, že ma to absolútne nebavilo. Svoju nechuť, ktorá sa na mňa nalepila ešte v detstve, som si nevedomky preniesla do dospelosti, kde sa prejavila pri výchove mojich vlastných detí.