Priznávam úprimne, že presne tento typ otázok ma vždy dostane: „Tak ako? Ako žiješ? Ako sa darí?“ Formálne vetičky, o ktorých raz neviem, čo si o nich vlastne mám myslieť a ako na ne odpovedať.
Mieni autorka otázky dostať odpoveď: „Vieš, práve ma šialene rozbolel zub a ja v sebe prekonávam zábranu zdvihnúť telefón a zavolať svojej zubárke“ ?
Alebo by radšej chcela počuť: “Včera som sa neskutočne pohádala so svojím starým. Asi má, hnusoba jedna, milenku, alebo čo. Začal sa častejšie umývať. Normálne vidím, ako sa pozornejšie obzerá v zrkadle. Do toho ešte tie večné nadčasy …“ ?
Alebo ešte inak: „Počuj Zuza, ten chalanisko v učtárni, to ti je klasa. Je neskutočne sexy. Teda toho mať tak na víkend len pre seba …“ ?
Alebo by radšej dostala takúto odpoveď: „Predstav si, že včera náš malý došiel zo školy, dotiahol ma k počítaču, natiahol si tam výsledkovku z olympiády a hrdo čakal čo ja na to. Zuza moja, on ti bol prvý v svojej kategórii! Teda neskutočne dobre sa na to pozeralo. No, ja neviem, ale možno nám z neho vyrastá budúci Einstein …“ ?
Zbiehala som zo schodov a zvažovala, ktorá odpoveď a z ktorej oblasti môjho života vlastne kolegyňu zaujíma. Nie sme síce dôverné kamarátky, ale pokecať sa s ňou vždy dalo v pohode. Rýchlo v hlave preberám, ktoré témy sú takpovediac isté. Ale času je málo, treba rýchlo utekať ďalej. Navyše nemám ani poňatia, či má vôbec záujem počúvať moje ponosy na boľavý zub, neverného manžela, či pochvaly na geniálne dieťa. A tak končím pri klasickej vetičke: „Dá sa, a ty?“
V arzenáli mám ešte: „Pomaly,“ alebo: „V pohode.“
Rozmýšľam, kto z databázy mojich známych dostane inú odpoveď. Nie je ich veľa, ale je fajn, keď mi sem tam život prekríži aj osôbka, s ktorou sa dá porozprávať napríklad o knižke, ktorá ma veľmi upútala a čím, alebo keď sa s ňou dá porozprávať do sýtosti o zmysle života - to je nádherná téma, ktorá sa nedá jednoducho nikdy uzavrieť.
Francúzi majú v takejto situácii jedno super pravidlo. Na kratučkú otázku: „Ça va?“ sa odpovedá rovnako krátko. Rozhodne nečakajú odpoveď oveľa dlhšiu ako: „Ça va.“ Ak chcete byť veľmi výreční, môžete povedať aj: „Ça va, et toi?“ alebo: „Ça va bien.“ Všetko ostatné je jednoducho neslušné.
Ach, prečo len slovenčina nemá tieto veci tiež tak striktne vymedzené? Nemusela by som potom na schodoch rozmýšľať, čo mám mojej kolegyni vlastne odpovedať ;)
